Dorotka Nvotová sa pridáva k Demokratom

Dobrý deň,

možno ste prekvapení, že tu teraz vidíte stáť mňa. Čakal by to asi málokto, vrátane mňa samotnej. Niekedy sa však ocitneme na rázcestí a treba sa dobre rozhodnúť, ktorá cesta je tá naša. Na tomto rázcestí stojí teraz aj Slovensko, krajina, ktorú som musela opustiť, aby som ju začala milovať, na tomto rázcestí som sa ocitla aj ja. 

Spoluorganizácia zhromaždení Dokončime to a posledné dva roky v občianskom aktivizme, ma presvedčili, že má zmysel konať, má zmysel písať, rozprávať, a keď treba, aj kričať, má to zmysel, pretože bez vlastného pričinenia upadne národ do hroznej sivoty, až temnoty. Neustále útoky Fica, trolov, extrémistov, konšpirátorov a populistov na prezidentku, demokraciu a naše zahraničnopolitické smerovanie vo mne naštartovali motor, ktorý teraz neviem a ani nechcem zastaviť.

Ako aktivistka som mala však možnosti obmedzené. To najdôležitejšie – ulica, sila ľudu, keď je pokope a pokojne vyjadruje svoje pochybnosti a svoje sny, mi bude chýbať. Po čase som však mala pocit, že som síce v pracovnej dielni, ale bez pracovných nástrojov. Bez majstra. Bez elektriky. Preto som sa rozhodla ísť do toho naozaj a vstúpiť do politiky. Aby som mala ako politický nováčik za sebou skúsených, rovných a čestných ľudí, ktorým sa dá dôverovať, aby som mala pracovné nástroje na výkon toho, čo považujem momentálne za veľmi dôležité: na boj v prvej línii v hybridnej vojne, ktorú proti nám vedie Ruská Federácia, u nás zastúpená Ficom, extrémistami, či dokonca fašistami. Je to vojna ako každá iná, sú v nej platení vojaci a sú v nej nadšenci. Ja chcem nadšením a zapálením pre dobrú vec bojovať proti tým plateným vojakom, ktorí už roky rozorvávajú cez rôzne kanály našu krajinu, našu súdržnosť, našu ľudskosť. V tejto vojne síce netečie krv, strácame však z nášho obehu nádej, ktorú po zložitých rokoch mečiarizmu, ficizmu, Covidu a okupácie ukrajiny tak strašne všetci potrebujeme. Ideály Novembra 89, ktorý si ako dieťa politicky aktívnych rodičov veľmi dobre pamätám, zapadli prachom, ktorý nás všetkých dusí.

Hybridná vojna na čele s kvázi generálom Ficom však nie je jediný faktor, ktorý nám zobral nádej. Neustále hádky predstaviteľov koaličných strán, ktoré nás unavili a rozoštvali, pozakrývali všetko dobré, čo sa tu za posledné roky udialo. Zakryli dôležité reformy, zakryli peniaze plynúce z plánu obnovy, zakryli skutočnosť, že nám tu zrazu funguje polícia, že zrazu funguje spravodlivosť, prekryli aj to najdôležitejšie – že naša vláda sa na 100 percent postavila na stranu Ukrajiny a poskytla jej všetku možnú pomoc, čím sme šli v Európe príkladom. Pri treťom zhromaždení „Dokončime To“ na námestí SNP, sme pozvali na pódium – vtedy pána premiéra – Eda Hegera. Predniesol reč, z ktorej mal 5-tisícový dav naozaj slzy v očiach. Boli to 3 mesiace po invázii a Edo Heger zaujal neotrasiteľnú pozíciu v zahraničnej politike, ktorú držal až do konca. Spolu s Jarom Naďom pre mňa boli hrdinovia – ruskú vojnu na Ukrajine som vnímala osobne, a dodnes som si na neho, na rozdiel od tisícov ľahostajných ľudí, nezvykla. Vtedy, na tom pódiu, som si v duchu pomyslela, „škoda, že človek nemôže voliť Hegera alebo Naďa bez toho, aby musel voliť Oľano“.

Ak bol pád pôvodnej vlády na niečo dobrý, tak na to, že sa personálne upratalo v stranách. Teraz je omnoho jasnejšie, kto patrí kam a prečo. Myslím si, že to, čo bolo na našej vláde dobré, je v Demokratoch. Na otázku “prečo Demokrati?” teda odpovedám takto – je to pre mňa jediná voliteľná strana, v ktorej sú zastúpení takmer všetci tí, ktorých by som si zakrúžkovala individuálne, ak by neexistovali strany, ale len kandidáti. Títo ľudia, okrem spomínaných pánov aj silná ženská liga – Andrea Cocherová či Andrea Letanovská, sú moja krvná skupina. Úprimne povedané, v mojej bubline nikto nie je voličom 

Demokratov a podľa môjho malého osobného prieskumu počúvam najmä tieto výhrady:

– Sú nevýrazní, nudní, nemajú obsah.

– Heger bol Matovičov človek, neverím mu

– Aj by som ich volil, sú super, ale bojím sa, že mi prepadne hlas.

Dovoľte mi tieto tri, všetko čiastočne pravdivé tvrdenia adresovať tu a teraz, pretože tie sú zároveň aj dôvodom, prečo tu teraz stojím.

SÚ NEVÝRAZNÍ, NEMAJÚ OBSAH

Chvalabohu, že nám tým pádom hrozí nudná vláda! Po desaťročiach káuz, podvodov, po troch rokoch kriku a hádok, je šanca na nudnú vládu! Na nevýraznú, pokojnú vládu, ktorú si nikto nevšimne, lebo nemá kauzy, nehuláka,nešíri nenávisť, neklame, iba slušne pracuje a nepolarizuje.

Čiže vláda pokoja. Nie je nič lepšie pre Slovensko, ako že by malo nudnú, nezaujímavú vládu. Vláda a parlament nie sú pódium (a teraz ste si pomysleli, no, to hovorí tá pravá – aj k tomu sa dostaneme), naše inštitúcie nás nemajú baviť na internete nevhodnými výrokmi, trápnymi vtipmi, opileckými tvárami, naši predstavitelia majú byť poctiví, fundovaní a nudní. Ako hudba vo filme. Spoluvytvára emóciu z celého filmu, ale ak je príliš výrazná, zatieni príbeh. Hudbu vo filme nemáme vnímať samostatne, má podporiť dej. Tak aj vláda má podporiť nás, občanov, my sme ten dej, my sme ten film, o ktorý tu ide. Chcem zažiť časy, keď sa nebudeme musieť stále baviť o politike, pretože nebude prečo, bude nudná a v deji nášho filmu budú zaujímavejšie témy – ktorých existencia bude umožnená práve tou nudnou politikou. Keď si predstavíme lídrov ostastných strán rad za radom, vieme, s ktorými nám nudná vláda nehrozí. Vieme, s ktorými sa znova potopíme, buď do káuz, alebo hádok.

HEGER BOL MATOVIČOV ČLOVEK, NEVERÍM MU

Každý sme tam, kde sme, vďaka niekomu. Vďaka niekomu, koho sme stretli, niekomu, kto nám pomohol, niekedy zištne, niekedy nezištne, vďaka nejakému človeku, ktorý v nás veril a ktorý nás niekam posunul. Lojalita nemá byť nejaký konštrukt, je to povahová črta, ktorú si čestní a dobrí ľudia pestujú, je to hodnota, ktorá vytvára ľudskú osobnosť. Lojalita je niečo, čo si na Edovi Hegerovi vážim, a viem, že keď bude situácia iná, táto jeho vlastnosť bude nosnou žrďou našej vlajky – bude to lojalita k občanom, lojalita k hodnotám a k všeobecnému dobru. Ak je teda lojalita dôvod, pre ktorý niekto Edovi neverí, tak je to práve dôvod, pre ktorý mu ja verím. Toxická osoba v jeho bezprostrednom okolí mu už teraz nebude brániť, aby svoju lojalitu uplatnil tam, kde ju najviac treba – voči občanom Slovenska.

Nie je dôležité, kto je vo svetle reflektorov, dôležitý je celý tím, každá jedna zložka, ktorá tvorí celý organizmus Demokratov. S personálnym obsadením, ktoré teraz strana má, je to naozaj pestrý tvor, ktorý hýri všetkými farbami a kvalitami, ale má jasné a jednotné postoje v smerovaní a hodnotách. Som rada, že sem môžem patriť a prispieť svojou troškou k celému dielu.

AJ BY SOM ICH VOLIL, SÚ SUPER, ALE BOJÍM SA, ŽE MI PREPADNE HLAS

Je to oprávnená obava, ale len ak naďalej budeme všetci kalkulovať. Ak budeme voliť od srdca, nemáme sa prečo báť prepadnutia hlasov. Ak všetci tí, ktorí toto považujú za jediný dôvod, prečo niekoho nevoliť, to tej strane hodia, môže sa stať, že zrazu vybuchnú prieskumy a všetko bude inak. Spomeňme si, kam nás v živote doviedol kalkul a kam úprimné slová a činy. Voľme to, v čo veríme. V súlade so svojím svedomím. Voľme tak, aby sme mali po vhodení obálky do urny dobrý pocit, pocit hrdosti, pocit, že sme si nezvolili menšie zlo. Lebo menšie zlo nie je dobro.

Teraz odpoviem na otázku, ktorú mi iste mnohí z vás chcú položiť: Čo chceš ty, umelkyňa, robiť v politike?

Hoci som pred chvíľou povedala, že vláda má byť nudná, nemyslím si to však o kampani. Nemyslím si to ani o komunikácii tém a už vonkoncom si nemyslím, že na útoky hejterov, trolov a konšpirátorov treba reagovať nudne. V prvej línii v hybridnej vojne, vo vojne hodnôt a cti, treba mať komunikačný kanál, ktorý má patričnú verbálnu výbavu, „dar pera“, ako hovoríme my spisovatelia, jasný postoj a malú štipku zdravého exhibicionizmu, aby si ľudia všimli a počuli, že na tej druhej strane, na strane pravdy, lásky, solidarity, niekto tiež stojí. Práve tu vidím svoje miesto.

Umelci vždy mali a majú miesto v politike. Reagan bol herec, Vallo je basgitarista a nezabúdajme na Zelenského. Komik, ktorý zrazu dorástol do vážnosti. Umelci majú miesto v politike, lebo vnášajú do nej dušu, dokážu si uťahovať z jej charakteristickej špiny a povznášajú ju na dielo, ktorému môže divák – volič rozumieť.

Dorota Nvotová